Ak ste tu boli, zanechajte na článku ktorý sa vám páčil komentár :) Reklami mažem!

1. Kapitola - Začiatok nového príbehu - časť 1/3

21. února 2012 v 16:00 | Simon |  Tieň nádeje
1. Kapitola - Začiatok nového príbehu

Pred týždňom mi prišli papiere o prijatí na najprestížnejšiu školu v tejto krajine. Bola to súkromná škola pre deti z vplyvných rodín. Len málokto dostal na tú školu štipendium. Preto som nechápala ako je možné, že ma prijali.
Aby ste to nechápali zle. Ja som na tej škole žiadne skúšky nerobila. Nikdy som v tej škole nebola. Škola Jeremyho Richa je na mieste kde som ešte nikdy nebola. Viem ako tá budova vyzerá len z obrázku.
Preto možno dokážete pochopiť moje prekvapenie s toho, že mi prišlo to prijatie. Nechápala som to ani najmenej. Ako o mne tá škola vlastne vie? Prečo sa rozhodli ma prijať? Kto ma vlastne prijal? A prečo? Ako sa to stalo? Kto im o mne povedal? Kto tú školu zaplatil? Prečo tam mám ísť študovať? Na to, že som dostala len jeden hlúpi list sa mi v hlave vynorilo až priveľa otázok na ktoré som nepoznala odpoveď. Bola som s toho vážne prekvapená ba dokonca trochu v školu.
Keď som ten list dostala jediné na čo som sa zmohla bolo: "Čo to má do pekla..."
Išlo tu ale aj o niečo iné. Ja som tam študovať nechcela. Nebolo tak ale vždy. Mám svoje dôvody, prečo opovrhujem mladými ľuďmi. Nie deťmi, len tou dospievajúcou pubertálnou menšinou. Sú to ľudia ktorý využívajú ostatných, zneužívajú ich dobrotu, ale keď chcete niečo na oplátku, tak vám bodnú nôž do chrbta. To ma naučilo byť samostatnou.
Musela som však zistiť ako je možné, že ma prijali na tú školu. Preto som sa rozhodla ísť tam a zistiť o čo ide. Skutočne mi to nešlo do hlavy.
Začala som sa upravovať nech tam idem ako človek. Usmiala som sa na svoj odraz v zrkadle. Dala som sa do česania svojich vlasov, ktoré už boli v strašnom stave. "Prisahám, že keby mi do vlasov vletel vták, tak už by nenašiel cestu von." Zasmiala som sa keď som sa rozprávala so svojím psom. Pri zvuku môjho hlasu začal búchať chvostom o zem. Usmiala som sa aj naňho.
Make-up som použila len preto, aby som trochu zatrela jazvu na ľavom líci. Potom som si len riasenkou zvýraznila svoje šedé oči.
Škola ako taká ešte nezačala, takže keď som tam prišla bola takmer prázdna. Brána bola otvorená a nikto ju nestrážil. V areály stáli tri budovy okolo ktorých bol veľký kamenný plot. Areál bol priestranný. Len jednou cestou sa odtiaľ dalo vyjsť. Cestou ktorou som práve išla.
Bolo mi jasné ktorá z budov je tá hlavná. Bola to tá v strede. Na jej streche boli veľké hodiny ktoré ukazovali čas. Mala ohromné okná a bola to najvyššia budova. Mala na sebe výzdobu z dreva ktorá vytvárala komplikované obrazce. Vyzeralo to veľkolepo. Drevo bolo niekde tmavé, niekde bledé, akoby ním tieňovali. Nevedela som však vylúštiť, čo tým chcel básnik povedať.
Budova na pravo bola viditeľne menšia, ale rovnako prepychová ako tá v strede. Taktiež mala tú drevenú výzdobu, ale už to neboli také prepracované vzory. Pohľad na internát si moje oči užívali, zatiaľ čo pri škole mi pracoval mozog na tom, aby pochopil čo vlastne vidí. Aspoň som predpokladala, že to bude internát. Ten bol súčasťou školy. Mala aj menšie okná a hodiny na tej budove už neboli.
Budova na ľavo bola najmenšia, no stále mala viac ako jedno poschodie. Už však nemala žiadne vzory ani nič podobné. Zdalo sa mi však, že je celkovo odlišná od tých dvoch. Potom ma napadlo, že tú budovu asi pristavali neskôr než tamtie dve.
Predpokladala som, že sú tam telocvične, alebo niečo podobné. Tá budova bola veľmi veľká aj pre štyri telocvične a tak som sa snažila si vybaviť článok ktorý som o tejto škole čítala. Potom som si spomenula. Táto budova mala v sebe sálu na rôzne podujatia, telocvične a zdá sa mi, že sú tam dva bazény. Pri veľkosti hlavnej budovy mi to prišlo smiešne, pretože tá malá budova by sa do nej zmestila aj dva krát.
Vydala som sa ku škole pri čom som obdivovala kvety ktoré boli vedľa chodníku. Hrali rôznymi farbami.
Prišla som k dverám školy a vošla dnu. Objavila sa predo mnou dlhá chodba ktorú lemovali skrinky študentov. Po bokoch boli nejaké dvere a predpokladala som, že viedli do učební, alebo na záchod, alebo to boli kabinety, či niečo podobné. Som v škole, tak čo iné by tam mohlo byť?
Ako som doma predpokladala, tak tu nebola ani noha. Vyhovovalo mi to. Vážne som nemohla zniesť decká v mojom veku. Liezli mi na nervy. Mysleli len na seba a svoj prospech. Nezaujímali sa o problémy iných. Aj keď som v kúte duše vedela, že taký nie sú všetci. Odmietala som si tú pravdu pripustiť.
Vykročila som po schodoch ktoré boli na konci chodby a vyšla na druhé poschodie. Tu už boli triedy určite. Nakúkala som do nich až pokým ma nevyrušil ženský hlas.
"Môžem ti pomôcť?"
"Dobrý deň. Hľadám riaditeľa. Potrebujem, aby mi vysvetlil prečo tu mám začať študovať."
"A ty si?"
"Rosemary Timeová, ale volajú ma Mary."
"Dobre Mary, poď so mnou. Som zástupkyňa riaditeľa. Určite ti objasníme všetko čomu nerozumieš." Milo sa na mňa usmiala. Doviedla ma k dverám na ktorých bola ceduľka riaditeľňa. Zaklopala a počkali sme pokým nás hlas z vnútra nepozval dnu.
Vošla som do miestnosti kde bolo veľa papierov, kníh a vcelku tu bol dosť bodrel.
"Väčšinou to tu je upratané, ale keďže za chvíľu začína škola tak to tu vyzerá ako po výbuchu." Objasnila mi zástupkyňa.
"Ahoj Mary." Ozval sa riaditeľ a keď som sa naňho pozrela skoro som spadla z nôh.
"Ty?!"
"Áno," usmial sa, "som tu riaditeľ."
Poznala som toho chlapa lepšie a bližšie než mi bolo milé. Aj keď voči dospelým nemám predsudky, tak mi tento chlap bol neuveriteľne proti srsti. Nemala som ho rada z viacerých dôvodov. Bolo to možno preto, lebo je to priateľ vedúcej detského domova kde som chvíľu žila. Je to frajer Moniky ktorá je mi ako druhá mama. Tohto chlapa som raz našla v detskom domove len v trenkách a od vtedy sa mu vyhýbam ako len môžem. Jeho meno je Adam Francis a má telo ktoré je opozitom slova sexy.
Bolo v tom aj niečo iné. Moje srdce mi hovorilo, že mu nemám veriť. Bol to taký inštinkt alebo niečo také.
Položila som mu na stôl obálku s ohlásením, že som bola prijatá na školu Jeremyho Richa.
"Čo to má do pekla znamenať?"
"Prijal som ťa z niekoľkých dôvodov."
"Z akých?"
"Požiadala ma o to Monika, chcel som to urobiť aj sám, pretože viem, že máš na to potenciál. A taktiež je to preto, lebo sme dostali zaplatené, aby si tu mohla vyštudovať posledný rok. A nebola to malá čiastka. Pôjdeš do posledného ročníka."
"Kto mi zaplatil túto školu?"
"To netuším. Možno to bolo zaplatené z peňazí čo ti odkázal tvoj otec. Vraj chcel, aby si túto školu vyštudovala rovnako ako on."
"Môj otec tu študoval?" Spýtala som sa zarazene.
"Chcel, aby si tu študovala, no je len na tebe, či svoju účasť potvrdíš alebo nie. Rozhodni sa teraz. Si zapísaná, ale ak to budeš skutočne chcieť, budem ťa môcť vyškrtnúť zo zoznamu štvrtákov. Nestáva sa, že by sme prijali niekoho do posledného ročníka. Väčšinou je to takmer nemožné, ale tu sme mohli spraviť výnimku. Tak čo mi povieš?"
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama