Ak ste tu boli, zanechajte na článku ktorý sa vám páčil komentár :) Reklami mažem!

1. Kapitola - Začiatok nového príbehu - časť 2/3

21. února 2012 v 16:01 | Simon |  Tieň nádeje
Chcela som povedať nie, ale môj otec si želal, aby som tu študovala. To bolo niečo čo som nemohla ignorovať.
"Pozri, ja ťa nemôžem nútiť, ale keby tvoj otec žil, tak by si tu študovala už od prvého roka." Vedela som, že hovorí pravdu. Ocko vždy chcel, aby som išla v jeho stopách aj keď mi tiež opakoval, že mám žiť vlastný život a nie ten jeho. Učil ma, že sa mám rozhodovať podľa toho čo cítim a čo považujem za najlepšie. Ešte k tomu som mala už štúdium zaplatené. Bude to len jeden rok.
Povzdychla som si. "Nie som nadšená s toho, že budem študovať na škole ktorá je plná namyslených deciek, ale dobre."
"Takže zostávaš?"
"Áno."
"Skvelé. Počkaj tu!"
"Načo?"
"Musím ti ísť po kľúčik od tvojej skrinky nech sa s tým nemusím otravovať neskôr keď už si tu. Taktiež po uniformu. A vy," Ukázal na zástupkyňu. "dajte jej všetky pomôcky ktoré má mať." Obaja odišli a nechali ma tam samú. Nadvihla som obočie, pokrčila ramenami a vysadla si na riaditeľov stôl.
Do čoho som sa to namočila? Ja a škola? Skončila som povinnú školskú dochádzku a zo zdravotných dôvodov som nešla študovať ďalej. Ale vzdelávala som sa sama doma a teraz som dostala príležitosť dokončiť si školu. A ešte akú školu! Jediný problém budú spolužiaci. Nemienim sa s nimi zahadzovať. To nech si vyhodia z hlavy.
O pár minút, ktoré mi pripadali ako večnosť, sa vrátili. On s kľúčom od skrinky a s uniformou. Ona s dvoma taškami kníh.
"To si robíte srandu."
"Nie nerobíme. Všetko to budeš potrebovať."
"Stavím sa o čo len chceš že viac ako polovicu s toho ani len neotvorím." Dali mi podpísať nejaké papiere na ktorých už bol podpis toho, kto mi zaplatil školu. Nevedela som ten podpis rozlúštiť.
Oznámili mi, že sú plne informovaný o tom kde som študovala, aký som mala priemer a že vďaka tej sume ktorú ten niekto zaplatil nemusím ani skladať skúšky. Inak povedané - niekto ich podplatil, aby som tu mohla byť a nikto s tým nemal problém. Vŕtalo mi ale v hlave, prečo by sa niekto tak namáhal len preto, aby som vyštudovala jeden rok na nejakej škole.
Zobrala som si všetko čo mi dali a vydala sa domov.
Žila som v maličkej garzonke s nemeckým ovčiakom ktorý sa volal Romeo. Ten byť oficiálne nebol môj ale môjho dobrého kamaráta od polície Markusa Rorana. Byt nemohol byť môj, pretože ešte nie som dospelá a tak sme to vyriešili takto. Byt je jeho a ja mu zaňho platím. Mala som brigády z ktorých som mu platila za nájom. Nebolo to veľa peňazí takže som to v pohode zvládala.
Keď prišiel deň nástupu na školu začala som byť nervózna. To sa mi nestáva. Vydala som sa do školy, lebo už bolo načase. Úprimne povedané, tak som meškala.
Vo chvíli ako som tam dobehla bola už brána zatvorená a vrátnik sa mi chechtal do tváre. Udrela som otvorenými dlaňami do kovových dverí.
"Ustúp od tých dverí. Tí, čo nechodia načas musia počkať až do pol deviatej na to, aby som ich vpustil dnu." Ozval sa vrátnik v uniforme pri bráne.
"Pozrite... Toto je môj prvý deň a ja nemienim prísť neskoro."
"Už nemáš veľmi na výber." Uškrnul sa a otočil sa mi chrbtom.
"Vážne?" Spýtala som sa provokatívne a prehodila cez vysokú bránu svoju tašku s knihami. Ustúpila som o pár krokov a uškrnula sa na vrátnika, ktorý na mňa vytriešťal oči.
"Čo chceš..." Nestihol to dopovedať, pretože som sa prudko odrazila od zeme a začala sa štverať po bráne.
Ako sa to vraví? Nejde hora k Mohamedovi tak ide Mohamed k hore? Vyštverala som sa až celkom hore a trochu sa zľakla tej výšky. Vyliezť niekam je hračka, ale zliezť... Tuho som privrela oči a začala sa spúšťať dole. Nakoniec som zoskočila pri čom som takmer dopadla na zadok. Oprášila som sa aj keď som vlastne nebola špinavá, poslala som vzdušný bozk vrátnikovi, ktorý bol taký prekvapený, že nebol ani len schopný slova a vydala som sa k svojej taške pohodenej na zemi.
Čakala som, že sa po mne vrátnik rozbehne, alebo niečo podobné no on tam stále len prekvapene stál. Zasmiala som sa. Asi sa mu niečo takéto ešte nestalo. Skôr ako sa stihol celkom spamätať som ja už bola pri bráne školy. Vbehla som dnu.
Toľko k neskorému príchodu.
V chodbe som si našla svoju skrinku a nahádzala do nej všetky knihy čo som si priniesla. Udivovalo ma, že aj keď tu bola predpísaná uniforma a študenti ju skutočne nosili, tak boli napriek tomu všetci niečím odlišný. Mohli sme si uniformu upraviť podľa vlastných predstáv, ale základ musel zostať nezmenený.
Do tašky som si hodila len zošit a dve perá, pretože pochybujem, že sa budeme prvý deň niečo preberať.
Rozmýšľala som, čo by som si asi tak mohla nalepiť na dvere skrinky. Najskôr ma napadla nejaká rodinná fotografia, ale nakoniec som skonštatovala, že plagát nejakého sexy idola bude lepší. Možno si tam dám zo srandy tabuľku chemických prvkov.
Niekto vedľa mňa nahnevane buchol do svojej skrinky tak nečakane až som sa mykla. Privrela som svoju skrinku, aby som sa pozrela na útočníka. Bol to chalan. Vysoký chalan zo svalnatými pažami. Bol štíhli a vlasy mu elegantne padali na tvár. Pozrel sa na mňa a jeho pohľad bol zvláštny. Trochu smutný, desivý a priateľský zároveň. Bolo mi jasné, že sa vytočil preto, lebo sa mu zasekol zámok na skrinke.
Odvrátila som sa a škodoradostne sa uškrnula tak, aby to nikto nevidel.
"Prečo si ho nedáš vymeniť Tray?" Spýtal sa ho nejaký ďalší chalan.
"Pretože toto je prekliata skrinka. Veď je to už šiesty zámok v poradí." Môj úškľabok sa prehĺbil a tú svoju skrinku som zavrela.
"Prečo to tebe ide tak ľahko?" Spýtal sa a mne najskôr nedošlo, že sa to pýta mňa. Pokrčila som plecami a oboch ich bez slova obišla.
"Hej mačička? Ako sa voláš?"
Otočila som sa na chalana, ktorý radil svojmu kamarátovi, aby si dal vymeniť zámok. "To si myslel mňa?"
"Nie, tú za tebou." Za mnou skutočne stálo nejaké dievča. Nadvihla som obočie a odišla.
"To bola irónia! Počkaj!" Preboha. Prevrátila som v duchu očami.
"Kto si? Si tu nová však? Teba by som si určite všimol."
"Vážne? Ja teba nie. Tak čo keby si sa otočil a šiel do hája? Nie som na teba ani trochu zvedavá." Vypleštil na mňa oči.
"Nechápeš? Proste ma ignoruj dobre?" Usmiala som sa a otočila sa na odchod.
Začula som za sebou už len smiech toho jeho kamaráta s pokazenou skrinkou.
Po ceste do triedy si ma odchytil riaditeľ Adam.
"Počúvaj ma Mary. Na tejto škole som vážený a ja nechcem, aby si tu o mne šírila nejaké zvesti. Vlastne by som bol rád, ak by zostalo medzi nami to, že sa poznáme." Povedal mi šeptom.
"Neboj sa. Nemám nutkanie sa tebou niekde chváliť." Povedala som mu jedovato.
"Tým lepšie pre mňa." Pousmial sa. Poznal ma už dlhšie a tak asi čakal podobnú odpoveď. Povzdychla som si.
"Som tu len preto, lebo si ma sem dostal ty. Však?"
Prikývol.
"Takže ti asi dlžím poďakovanie. Vďaka tebe som mohla naplniť otcovu žiadosť i keď stále nechápem, za čo ma tak potrestal."
"Neber to ako trest Mary. Táto škola je skvelá a máš tu veľa možností a rôznych predmetov. Aby som nezabudol," začal vyberať spoza opasku nejaký papier, "každý študent je povinný prihlásiť sa na nejaký krúžok po vyučovaní. Môžeš ich mať maximálne päť."
"Kto by sa zapisoval na toľko mimoškolských aktivít?"
"Ja som mal zapísaný plný počet, keď som tu študoval." Mračil sa na mňa riaditeľ.
Prečo som mala zase nutkanie pretočiť očami?
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama