Ak ste tu boli, zanechajte na článku ktorý sa vám páčil komentár :) Reklami mažem!

15. Kapitola – Novinky - časť 2/2

21. února 2012 v 17:46 | Simon |  Tieň nádeje
Novinky - časť 2/2


"Ja len že by ma zaujímalo, že ak to píšu ženy a ak to aj hovoria ženy a má to byť ich pravdivý príbeh, tak prečo sa v žiadnej z tých kníh nepíše o tom ,ako žene znepríjemňujú život menštruačné problémy?" Ryanovi vedľa mňa zabehlo a potom vybuchol smiechom. Hodila som oriešok aj po ňom.
"Nesmej sa! Veď je to pravda!"
"Ale vážne." Pridala sa ku mne Ronnie.
"Nikdy som sa nad tým ani nezamyslela, ale je to fakt. V žiadnej knihe som sa s tým nestretla."
"To preto, že sa o tom v slušnej knihe proste nepíše. Sú to veci, ktoré si žena má nechať pre seba. Nemala by to všade hovoriť."
"Ja netvrdím, že by mala hlavná hrdinka v knihe vybehnúť na ulicu a kričať, že má menštruáciu, ale aspoň spomenúť by to voľakde mohli."
"Ježiši, Mary..."
"No čo?"
"O tom by som si knihu aj prečítal." Ozval sa Ryan.
"Prečo preboha?"
"Ja len, že sa na to každá z vás sťažuje, ale keď sa spýtam aké to je, tak sa urazíte, alebo sa začervenáte, alebo niečo podobné a nikdy nedostanem odpoveď."
"Chcel by si vedieť, aké to je?" Prikývol. Zamyslela som sa. Akoby ste niečo takéto vysvetlili chlapovi? My ženy vieme o čo ide, ale ony?
"No u každej je to inak. Povedzme, že pri niektorých je to poriadny extrém. Cítia sa, akoby im niekto vrazil nôž do brucha a stále sa s ním rýpal v rane, neustále celý týždeň. Je to proste nepríjemné. Sme z toho nervózne."
"Neviem si predstaviť, že by som celý týždeň krvácal. Ako to, že nie ste mŕtve?"
"Mary? Musela si s touto témou začínať?" Spýtala sa ma Ronnie.
"Tiež si začínam uvedomovať, že to bola asi chyba." Zasmiala som sa.
"Necháme to na dnes tak, dobre?"
"Tak to teda nie! Konečne som sa mohol priamo zo zdroja dozvedieť odpovede!"
"Ryan! Prečítaj si nejakú encyklopédiu a daj pokoj."
"Presne toto som hovoril. Nikdy mi to žiadna žena nepovie." Urazil sa a prekrížil si ruky na prsiach. Pozrela som sa na Ronnie a Becci. Začali sme sa smiať. Vážne o tom bolo čudné hovoriť chlapovi. Najlepšie by bolo, ak by si to zažili. A aj pôrod. Nech to majú kompletné.
Želala by som im to! Zazrela som na Traya.
"Čo som spravil?" Spýtal sa vydesene.
"Buď žena!"
"Č... Čo?"
"Ale nič." Mávla som rukou. Bolo vidieť, že si vydýchol. Pobavila ma tá jeho reakcia.
Po škole som sa rozhodla zájsť do spoločnosti. Chcela som si tam prejsť pár papierov ešte kým som mala čas a nemusela som sa učiť. Bola som tam až do večera. Keď som išla pešo domov, bola už noc.
V meste som započula, že za mnou niekto ide. Zbystrila som všetky svoje zmysly a moje srdce mi začalo byť trochu rýchlejšie. Otočila som sa za seba a všimla si tam chalana v čiernej bunde, ktorý šiel za mnou. Nevidela som mu do tváre.
Pridala som do kroku. Chalan sa však rozbehol mojím smerom a ja som spanikárila. Rozbehla som sa tiež. Bežala som ako o život. Snažila som sa vyloviť z vrecka nohavíc mobil, ale ruky som mala nemotorné.
Keď som ho vytiahla, chalan čo ma sledoval ma oblapil okolo pása a mobil mi vypadol z rúk. Zakričala som, ale v tej chvíli mi ten chalan prekryl tvár rukou. Začala som sa zmietať.
"Mary! Mary! Upokoj sa! To som ja!" Spoznala som ten hlas. Bol to Bast. Prestala som sa hýbať a on ma pustil.
"Prepáč nechcel som ťa vyľakať. Obišiel ma a trochu ho prekvapilo, že ma uvidel plakať. Podlomili sa mi kolená. Neverila by som, že sa budem tak strašne báť, ale spomienky ma priam paralyzovali.
"Prepáč mi. Nechcel som."
"Čo tu robíš? Prečo si za mnou išiel?"
"Chcel som ťa vidieť. Obzvlášť po tej dlhej dobe."
"Čože?"
"Mary, veď to som ja!" Začal si rozopínať bundu. Vyzliekol si ju a začal si dávať dolu aj sveter.
"Prepáč, ale v blázinci som nikdy nebola."
"Nie som blázon."
"Vyzliekaš sa na verejnej ulici za čo ťa mimochodom môžu zadržať policajti a ešte k tomu je tu poriadna zima, takže musíš byť cvok." Vyzliekol si aj tričko a mňa striaslo namiesto neho.
"Pozri sa!" Ukázal na svoju hruď.
Uvidela som ju tam aj v tejto tme. Jazvu. Zrazu som si spomenula.
Júlia.
Moja sestra.
Jej srdce.
Chalan v mojom veku, ktorý sa volal Sebastián.
Transplantácia.
Júliina smrť.
Vďačnosť Sebastiánovej rodiny.
Smútok za sestrou.
Zatočila sa mi hlava.
"Už si si spomenula. Vidím to na tebe. Vrátil som sa. Hlavne preto, lebo za chvíľu bude deň, kedy som sa ja znova narodil a kedy si ty prišla o sestru, ktorú si tak milovala." Pohladil ma po vlasoch.
"Sestrička." Dodal a objal ma.
"Svojím spôsobom sme súrodenci však?"
"Hej. Je to divné, ale je to tak. Sme ako nevlastní súrodenci." Pomohol mi na nohy a ja som sa o pár minút celkom upokojila. Pozvala som Basta k sebe domov. Dlho sme sa rozprávali. Hovoril mi o tom ,ako sa stal modelom a aj o tom, čo všetko zažil.
"Ale ako to, že môžeš byť model?"
"Nepripadám ti atraktívny?" Spýtal sa provokatívne.
"Ale áno. Si do tváre krásny, ale tá jazva na hrudi... Myslela som si, že ľudia s jazvami nemôžu byť v modelingu."
"Haló! V tomto storočí máme rôznu technológiu zlatko."
"Takže ty máš šeredné telo, ale počítačom to zakryli. Tak to je šikovné."
"Kto tu má šeredné telo?" Spýtal sa zdesene.
"Na niektorých fotkách mám tú jazvu dokonca počítačom zvýraznenú! Vyzerá to cool." Posledné slovo natiahol a dal mu divný prízvuk. Pretočila som očami.
"Počuj. Jeden môj kamarát má frajerku v modelingu. Je to vraj super modelka. Volá sa Hope. Poznáš ju?"
"Jasné! Hope je zlatko. Veľa krát som s ňou spolupracoval. Väčšina modeliek sú povrchné, ale Hope nie. Svoju prácu robí s radosťou a láskou. Spolupracuje sa s ňou skvele. Ty ju poznáš?"
"Ešte som sa s ňou nestretla, ale každý kto ju pozná, mi ju chváli. Som zvedavá aká je a ako vyzerá."
"Je krásna. Do tváre síce nie je taká pekná ako ty, ale telo má ako bohyňa."
"Bohyňa? Pred Loganom to nespomínaj."
"To je ten jej frajer čo? Mohla si nájsť lepšieho."
"Prestaň! Logan je super. Je zlatý a stále veselý."
"Počul som o ňom dosť od Hope, nemusíš mi ho vychvaľovať aj ty."
"Veď aj ty si úžasný, neboj sa." Vypol hruď a zatváril sa namyslene.
"Ja viem! Som úžasný!"
"Bože..." Vzdychla som si potichu.
"Čože?"
"Ale nič, nič." Mávla som rukou. Naučila som sa niečo nové. Nemusím hladiť ego modelom. Majú ho vyššie než Mount Everest.
Aké to asi je, mať takéto sebavedomie? Možno to asi ani nechcem vedieť, ak by to znamenalo, že sa zo mňa stane takáto namyslená príšera. Svojím spôsobom mi práve Sebastián pripomenul Nathaniela.
Dúfala som len, že Hope taká nie je. To bol ale Loganov problém a nie môj.
Sebastiánovi však nejako sčešem ten jeho namyslený, sebavedomý hrebienok. Nech si chlapec nemyslí, že je taký úžasný a že z neho pôjdem do kolien. Tak to teda nie. Ja nie. Byť sebavedomý je super, ale zase by mal vedieť, kde sú hranice, inak mu to môže dať neskôr niekto pekne vyžrať.
Alebo...
Mala by som ho nechať ,nech mu dá ranu sám život? Vezme si niečo také viac k srdcu ako moje rady? Asi áno.
Ale aj tak mu už nepoviem, že je úžasný ani keby veľmi chcel.
Som zlá? Možno.
Pomôže mu to? Možno.
Chcem sa dožiť chvíle, kedy zistí, že nie je taký úžasný? Samozrejme.
Je to odo mňa povrchné? Áno.
Som blázon, ak sa o tomto bavím sama so sebou a ešte si odpovedám? Určite.
Ale tieto rozhovory sú len v mojej mysli, tak je to v pohode nie? No nie? Asi je hlúpe čakať na odpoveď z vonku...
Nechám to radšej tak.
"Počuj Mary. V piatok je to výročie Júliinej smrti. Plánuješ vtedy niečo?"
"Chcela by som ísť ku hrobom s Trayom. Pozdraviť Júliu, mamu, otca, macochu a nevlastného brata."
"Aj ja tam pôjdem, tak sa tam možno stretneme a ak nie, tak kvety, ktoré tam budú na Júliinom hrobe sú odo mňa."
"Fajn." Ešte chvíľu sme sa zhovárali a Bast potom odišiel. Romeo bol z Basta celý nesvoj. Myslím, že v ňom cítil stopu po Júlii.
Ja som ju cítila tiež.
Myšlienka na sestru mi spôsobila malú depresiu v srdci, ale úsmev na tvári. Zaspala som pokojne i keď sa mi o nej prisnil sen.
Ten som si však nepamätala.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama