Ak ste tu boli, zanechajte na článku ktorý sa vám páčil komentár :) Reklami mažem!

4. Kapitola – Reč tela a spoločnosť - časť 3/4

21. února 2012 v 16:49 | Simon |  Tieň nádeje
Reč tela a spoločnosť - časť 3/4


Už sa neuvidíme, však? Spýtala sa ma rukami.
"Asi nie, ale kto vie? Osud je nevyspytateľný, tak ako je budúcnosť nepredvídateľná. Možno sa ešte stretneme."
Rozlúčila som sa aj s F4 a išla do spoločnosti Time.
Po ceste som sa dala dokopy. Keď som vchádzala dnu, už som sa usmievala.
Spoločnosť bola ohromná budova s veľkou halou, ktorej steny boli pozlátené a prepychové. Pozdravila som všetkých svojich zamestnancov, čo som stretla. Vo výťahu som sa porozprávala s mužom v uniforme ,čo ho obsluhoval. Tam sa ku mne pripojil aj môj asistent Andy.
"Tak ako to vyzerá?" Spýtala som sa ho na jeden obchod.
"Pani O´Pellová s nami uzavrela kontrakt na 6 000 000."
"To je výborná správa Andy. Skvelé, a čo náklady na akcie, čo som chcela kúpiť? Vydražili sme ich za koľko?" Chvíľu listoval v papieroch a niečo rátal na kalkulačke.
"Celkovo sme zaplatili 4 578 293." Pozrel sa na mňa s obavami, ale ja som sa usmiala.
"Nebuď v strese Andy. Všetko to uhradíme s peňazí pani O´Pellovej. Ešte stále sme v poriadnom pluse. Skoro 1,5 milióna. To nie je vôbec zlé, ale mohlo to byť lepšie však? Povedz všetkým, čo sa na týchto obchodoch podieľali, moje ďakujem. Čo predaj našich akcií?" Chvíľu sme sa takto bavili a ja som zistila, že mojej firme sa darí viac ako obyčajne, len niekde máme úpadky.
To sa mi nezdalo. Boli to akcie ,ktoré mali na starosti manželia Nerwelenovci. Už dlhšie mám podozrenie, že mojej firme úmyselne niekto škodí i keď sa mi tomu ťažko verilo. Nedokázala som si pripustiť, že by chcel spoločnosti niekto zámerne škodiť.
Možno to však bola len náhoda a mne sa to len zdá.
Výťah oznámil príchod na naše podlažie a ja som sa podlhovastou chodbou vydala do svojej budúcej kancelárie.
Mala som ju ohromnú, prepychovú a ladenú do červeno, hnedo, zlatých farieb. Vyzerala preto útulne a teplo.
Za pracovným stolom som mala zavesený obraz svojho otca. On túto spoločnosť vytiahol na vrchol a všetci zamestnanci mu boli verní.
"Otec, tvoj humor niekedy skutočne nechápem. Čo ťa to napadlo poslať ma do školy ako je tamtá? Ale zdá sa mi, že si zase raz vedel, čo robíš."
Často som sa s tým obrazom rozprávala, pretože vďaka tomu, že som mu kládla otázky, tak pre mňa bolo jednoduchšie nájsť na ne odpoveď. Akoby ma k odpovedi doviedol práve on.
Usadila som sa do kresla a pozrela sa na tú kopu papierov, čo tu už na mňa dva týždne čakali. Nechodím sem ani raz za týždeň ak to nie je naliehavé. Moji - skoro - ľudia to tu perfektne vedú. Na to ich tu mám.
Ja len hovorím - Ty urob, hento. Ty urob tamto. A ty máš výpoveď.
Teraz ma ale zaplavila spomienka na môj prvý deň tu.
Stála som dole v hale a na všetko sa dívala inými očami. Otec v závete uviedol, že po jeho smrti sa spoločnosť stáva automaticky mojou, keďže som jeho jediný žijúci potomok. Mala som vtedy štrnásť a vyzerala som ako múmia. Doslova, pretože som v tej chvíli bola prepustená z nemocnice a tak som bola celá obviazaná obväzmi. Prežila som autonehodu, pri ktorej zomrel môj otec, moja macocha a môj nevlastný brat. Iróniou bolo, že ma zachránilo práve to, že som nemala zapnutý bezpečnostný pás. Ale i tak nikto z lekárov nechápal ako to, že som nažive.
Skôr ako som sa len stihla spamätať zo smrti rodiny, zavalili ma záveťou rodiny a povedali mi, že sa musím čo najskôr zastaviť v spoločnosti Time.
Prišla som v deň, kedy ma prepustili z nemocnice.
V hale som sa vtedy cítila ako malá stratená myš.
Prišiel ku mne Andy.
Toho som poznala, pretože keď som sem za otcom chodievala bol jeho pravou rukou práve on. Mal o všetkom prehľad a bol inteligentný.
"Neboj sa Rosemary. Všetko bude v poriadku. Poď, čakajú nás v zasadačke. Tam sa všetko vyrieši."
"Budeš tam so mnou?" Spýtala som sa ho roztrasene. S poly to bolo spôsobené tým, že som bola slabá a unavená a s poly to spôsoboval strach z toho, čo ma čaká. Usmial sa na mňa.
"Neprestanem ťa sledovať, neboj." Usmial sa a doviedol ma do zasadačky. Pred dverami tam stál veľký svalnatý muž.
"Freddy!" Zvolala som naňho. Pozrel sa na mňa a usmial sa.
"Šidlo! Tak si sa konečne ukázala?" Zasmial sa.
Freda som mala veľmi rada. Bol to ochrankár a ako jediný sa so mnou bavil normálne a nepodceňoval ma. Taktiež vedel, že som to bola vždy ja, čo v spoločnosti niečo vyviedla.
Skrátim to tak, že tu nikto nepozná šachtový systém tak ako ja.
Ustúpil nám a pošepkal mi s úsmevom, nech im to natriem. Dodal mi silu, ktorú som vtedy tak potrebovala.
Andy mi ukázal, nech sa posadím za vrch podlhovastého stola. Bolo to zvláštne, sedieť tam. Všetci na mňa videli a ja som videla na nich. Sedelo tam 9 ľudí. So mnou 10.
"Takže začneme?" Spýtala sa jedna žena.
"Iste, ale mali by sme sa najskôr predstaviť." Povedal jej jeden z mužov. Postavil sa a pozrel sa na mňa. Ruku si dal na hruď a mierne sa poklonil.
"Som Daniel Poster. Dovoľte mi vyjadriť sústrasť nad vaším otcom. Veľmi nám tu chýba." Prikývla som.
Posadil sa a namiesto neho sa postavil ďalší muž. Bol to jeho brat Johnny Poster.
Ešte tam boli manželia Nerwelenovci, Viola Scarmolová, Brenda Buttergenová, Marta Karavkanová, Thomas Sumerdson, Viktor Watary. Prvý krát v živote som bola rada, že mali pred sebou na stole menovky.
Začali sa o niečom baviť. Potom prešli na tému mňa a môjho otca a následne stíchli a zadívali sa na mňa. Prehovorila Brenda.
"Spoločnosť, je teraz tvoja, ale si mladá a neskúsená. Teda nie celkom tvoja ale zdedíš ju a preto budeme hovoriť akoby už bola tvojou. Život máš pred sebou a určite sa chceš hrať z bábikami, ako na hlavu spoločnosti Time. Preto ti navrhujeme, aby si spoločnosť ponúkla na predaj. Pomohli by sme ti s tým, pretože myslíme, že to bude najlepšie a..."
"S tým nesúhlasím." Skočila som jej do reči.
"Čo prosím?"
"Ja túto spoločnosť predávať nebudem. Môj pes a táto spoločnosť sú jediné dve veci, ktoré mi zostali po mojej rodine a vy chcete, aby som sa toho len tak vzdala? Ešte k tomu, ja som v tejto spoločnosti vyrastala. Otec ma už od detstva učil všetko, čo by som tu potrebovala vedieť. Poznám túto firmu možno lepšie ako vy. Pohybujem sa tu od kedy viem chodiť, takže nie. Nepredám spoločnosť, obzvlášť nie, keď viem koľko úsilia, nervov a lásky do nej otec vložil, aby ju dostal tam, kde dnes je. Ste jeho radcovia, myslíte si, že nezvládnete riadiť spoločnosť tak ako do teraz?" Spýtala som sa ich z istotou v hlase, ktorú som ale v skutočnosti nemala.
"Ale ak sa ostatní dozvedia, že spoločnosť Time vedie ani nie pätnásť ročné dieťa, vysmejú nás."
"Preto chcem, aby sa to udržalo v úplnej tajnosti. Chcem, aby všetci moji zamestnanci zložili sľub mlčanlivosti. Nikto sa nedozvie, že je otec mŕtvy a ani to, že spoločnosť teraz vediem ja. Chcem ale, aby ste tu zostali a podporili ma. Prosím, vyjadrite sa k tomu." Chvíľu bolo ticho, ale nakoniec ho zlomil Johnny.
"Ja som veľkého tatka miloval. Nechcem, aby spoločnosť padla už len kvôli nemu. Viem aj to, že vy, slečna Timeová ste na jeho post najlepšie. Viete ako jediná o jeho plánoch do budúcnosti a boli ste tu skôr ako ja, alebo ktokoľvek iný z nás. Ja vás určite podporím a pomôžem vám. Začneme novú éru spoločnosti Time. Súhlasím aj s tým sľubom mlčanlivosti."
Nakoniec sa k nemu pridali všetci otcovi poradcovia.
A tak som si získala miesto v tejto spoločnosti.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama