Ak ste tu boli, zanechajte na článku ktorý sa vám páčil komentár :) Reklami mažem!

4. Kapitola – Reč tela a spoločnosť - časť 4/4

21. února 2012 v 16:50 | Simon |  Tieň nádeje
Reč tela a spoločnosť - časť 4/4


O rok neskôr som už mala vybudovaný rešpekt. A o ďalší rok neskôr začínali vznikať klebety o otcovi. Prečo sa už takú dobu neukázal na oči ľuďom. Nejako sa nám ale darilo to ututlávať.
Teraz, keď som sa vo svojej kancelárii dívala na otcov portrét, cítila som v srdci pokoj. Vedela som, že spoločnosť Time zvládnem riadiť.
Už som sa nebála ako keď som tu prišla prvý krát, ako budúca majiteľka.
Sú to tri roky, čo spoločnosť vediem.
Naše akcie a tržby od tej doby vzrástli o 28% čo bolo neskutočné.
Darilo sa nám.
Už len rok a získam všetky peniaze svojho otca a matky čo som podedila. Som zvedavá, aká veľká je tá suma i keď som vedela od právnikov, že je to viac ako jedna miliarda.
Chcem s tých peňazí pomôcť nemocniciam a detským domovom. Mám už veľké plány.
Dokonca by som sa pustila do stavby nového detského domova. I keď dostanem v 18 peniaze čo mi odkázali rodičia, budem s nimi môcť plne narábať až v 21.
Zákony a skúsenosti ma brzdia.
Potrebujem sa toho o tom ešte veľa učiť.
Pustila som sa do papierov pred sebou.
Spoločnosť Time ešte čakajú rušné časy.
A mňa tiež.
Stále som len dieťa, ktoré potrebuje k svojmu podpisu, podpis dospelej právne zodpovednej osoby.
Ešteže tu mám Andyho. Ten mi je v tomto pomocnou rukou.
Pripomína mi to, že budem vždy potrebovať niekoho kto ma povedie a kto mi so spoločnosťou pomôže.
Nemohla som byť sebecká a firmu predať.
Áno ,mala by som s toho vtedy niekoľko miliárd na účte ale čo by mi to pomohlo?
Otec ma naučil, myslieť na zamestnancov.
Vravel mi, že sú vždy na prvom mieste a že nikto z nich nie je dôležitejší ako iní.
Záležalo mu rovnako na právnikoch ako na upratovačkách.
Preto ho tak milovali.
Ak by som firmu predala, všetci by prišli o prácu a to som nemohla dovoliť. Pošliapala by som tým otcovu pamiatku.
"Mary? Si v poriadku?" Spýtal sa ma Andy.
"Čože?"
"Ja len že si sa práve podpísala na stôl." Uškrnula som sa.
Mal pravdu, na drevenom stole bol teraz môj podpis.
"Aspoň mi ho teraz nikto neodnesie." Zasmiala som sa. Andy sa na mňa pozrel s nadvihnutým obočím. Mávla som rukou.
"To nič, len som sa trochu zamyslela."
"Nad čím? Že som fešák? To je samozrejmé, nad tým sa zamýšľať ani nemusíš." Povedal mi a ja som sa zase zasmiala.
"Spomenula som si na prvý deň, čo som sem prišla ako budúca majiteľka spoločnosti." Andy sa zatváril prekvapene.
"Z rukávov ti vyliezali obväzy, bola si mŕtvolne bledá a poriadne si to svojim radcom natrela. Už sa chystali spoločnosť od základov rozpredať, ale ty si ich úplne zaskočila. Všetci sme pochybovali a pozri sa kam si to dotiahla. A to si ani poriadne nezačala." Zasmial sa a rozhodil rukami. "Tvoj tatko by bol hrdý."
Usmiala som sa.
Dopísali sme všetko čo sme mali a ja som sa ešte vydala ten večer pracovať do prístavu.
Musela som ešte z nákladných lodí vyberať tovar. Bola to jedna z mála brigád, kde som peniaze dostala hneď na ruku.
Zajtra idem do detského domova a za peniaze z brigády im vždy kupujem nejaké maličkosti, alebo aj nejaké oblečenia a tak.
Preto som robila na toľkých miestach.
Robila som to pre to, aby som mohla zaplatiť nájom za byt a aby som si mohla kúpiť všetko čo potrebujem na prežitie a zvyšné peniaze som celé vrazila do detských domovov.
Žiť v detskom domove nie je jednoduché, ale snažila som sa, aby to tie decká nemali také zlé. Bola som vďačná každému sponzorovi a hlavne pre tie decká som sa tešila na to, keď dovŕšim vek 21 rokov, aby som sa pustila do stavania a bola absolútne právne zodpovedaná.
Ale na to si ešte nejakú dobu počkám.
Teraz mám len 17 a môj najväčší momentálny problém je maturita.
O to ostatné sa budem starať až po nej.
Zase sa vrátim do školskej lavice, kam ešte ten rok patrím.
Tešila som sa na zajtra, pretože každý víkend trávim s deťmi v domove. Musím tam ale chodievať, aj preto, lebo tam stále oficiálne žijem.
Ak by prišla nejaká kontrola, mala by som asi veľké problémy, ak by sa dozvedeli, že už asi rok žijem na vlastnú päsť. Je to tak ale skutočne jednoduchšie. Miesta je tam málo a detí viac, než mi je milé.
Monika, ktorá vedie detský domov kde žijem, je mi ako mama. Stará sa o nás a pomáha nám ako najviac môže.
Býva tam v prirobenej izbe, aby nám bola nablízku.
Všetci ju tam milujeme.
Je to síce dospeláčka, ale má srdce dieťaťa a vie sa do nás vžiť ako málokto.
Taktiež je niekedy až priveľmi priama.
To je v jej práci dôležité, pretože človek, ktorý sa vie vžiť do detí bez rodiny im môže pomôcť a podporiť ich vo veciach, ktoré potrebujú.
Monika nám dáva všetku lásku čo má a snaží sa byť pre nás rodičom, ktorých sme stratili.
Celkom sa jej to darí, keďže ju väčšina detí, vrátane mňa, volá mama.


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama