Ak ste tu boli, zanechajte na článku ktorý sa vám páčil komentár :) Reklami mažem!

5.Kapitola – Kamarátky - časť 1/2

21. února 2012 v 17:02 | Simon |  Tieň nádeje
5.Kapitola - Kamarátky


Ráno som sa išla prebehnúť s Romeom po pláži. Ten pes miloval váľať sa v piesku a mňa to vedelo vždy rozosmiať.
Bola sobota a slnko len vychádzalo, no mala som dobrú náladu, pretože som zase išla za deckami. Kúpila som im nejaké nové hračky, sladkosti a nejaké oblečenie. Monike donesiem nejaké jedlo pre deti.
Romeo zabrechal na čajku a rozbehol sa za ňou. Ja som behala ďalej, lebo som vedela, že ma aj tak dobehne.
Ešte také dve hodinky sme sa vonku hrali a potom sme to otočili a vrátili sa domov.
Pri paneláku som stretla našu domovníčku. Ona mi chodievala s Romeom von, keď som nestíhala a môj pes ju miloval. Pani Curyllová bola milá stará pani, ktorá sa tu starala o nájomníkov. Bývala na prízemí a chodil za ňou každý, keď mal nejaký problém.
"Dobrý deň Mary. Dnes ste bola zase na pláži?" Spýtala sa ma, keď som k nej prišla.
"Dobrý deň. Áno, Romeo sa už potreboval vybehať." Menovaný pribehol k pani Curyllovej a oblízal jej ruky. On neskákal na ľudí, len ak mal na to dôvod. Takže som sa nemusela báť, že by porazil našu domovníčku.
"Ideš dnes zase domov?" Spýtala sa ma.
"Áno, veľmi sa na nich už teším." Usmiala sa na mňa.
"Nechaj mi Romea u mňa, pôjdem ti s ním večer a ráno von, nech nemusíš odbiehať." "Ďakujem, neviem čo by som si bez vás počala."
"Ach, ale to nestojí za reč, dieťa. Nikdy ti nezabudnem ako si mi pomohla, keď mi chceli vykradnúť byt. Zahnala si tých zlodejov, práve s Romeom. Rada sa o tvojho obranára starám." Odpovedala mi vďačne.
Rozlúčila som sa s ňou a vybehla si do bytu pre všetko čo som chcela deckám a Monike doniesť.
Mala som v rukách šesť plných igelitiek. S úsmevom som išla do môjho druhého domova.
Keď som vošla cez bránku a prešla dverami ,tašky som odložila v chodbe.
Otvorila som dvere so spoločenskej miestnosti a okamžite sa na mňa pozreli všetky oči v miestnosti.
Chvíľu bolo hrobové ticho, potom sa na všetkých tvárach objavili čarovné úsmevy a nakoniec sa na mňa s krikom a smiechom vrhli. Decká som mala zavesené na chrbte, na rukách, na nohách, okolo krku, no snáď všade. Smiala som sa s nimi.
"Decká! Veď ju nechajte vydýchnuť! Bude tu celý deň!" Smiala sa od dverí vedúcich do jedálne Monika.
"Nechaj ich, strašne mi to chýbalo." Usmiala som sa na ňu a asi dve hodiny sme sa všemožne hrali. Potom som išla pre jednu s tašiek a odniesla ju do jedálne.
"Niečo som doniesla." Povedala som Monike, ktorá už pripravovala obed pre všetky hladné krky.
"To som rada, aspoň sa zase raz poriadne najedia." Usmiala sa.
"Posaď sa a povedz mi čo v škole?"
"Je to... hmm... ako by som to povedala? Je to nad moje očakávania, ale nie som tam ešte tak dlho, aby som mohla urobiť jednoznačné závery."
"Chápem. Chceš povedať, že je strašná, ale má aj svetlé momenty." Povedala. Toto bola Monika. Vedela všetko zhrnúť do jednej vety.
"Zdáš sa mi ale iná. Šťastnejšia, no zároveň akoby by si sa bála." Povedala mi, keď ku mne stála chrbtom a krájala zeleninu do polievky.
"Monika, ja... neviem čo mám robiť."
"Tak počúvaj svoje srdce Mary. To ti poradí."
"Práve že kvôli tomu čo mi hovorí srdce, som taká zmetená. Vieš, na škole sú ľudia s ktorými sa chcem priateliť, teda moje srdce to chce. Ale moja myseľ ma varuje pred tým, že mi zase len ublížia."
"Vo svojom živote si si prešla zlými vecami Mary, to vieš veľmi dobre. No nemôžeš stále trpieť. Raz sa musel ukázať niekto, kto by sa na teba nevykašľal. Vždy, odkedy ťa poznám, si sa dokázala baviť len z deťmi, ktoré žili tu a ktoré si považovala za rodinu. Inak si sa dokázala priateliť len z dospelými. Obe vieme, že je to pre ten pokus o znásilnenie a pre to, že ťa zradil tvoj kamarát vo chvíli, kedy si ho potrebovala. Chcela si dať priateľstvu so svojimi rovesníkmi ešte jednu šancu, tak si sa začala priateliť s niekým, kto nemal veľa priateľov v nádeji, že si to tvoje priateľstvo bude vážiť. Ako sa to len volal ten tvoj kamarát?"
"Josh." Zašepkala som jej.
"Ach áno, Josh. Bol to bifľoš, ktorému viac záležalo na komiksoch, ako na tebe. Jeho chyba. Škoda len, že si to zistila v tej najnevhodnejšej chvíli. Volala si mu, aby ťa zachránil pred dvoma chalanmi čo ťa prenasledovali, ale on ti povedal, že má jeden komiks ktorý musí nutne prečítať a tak ťa nechal v štichu. Tí dvaja ťa chytili a odtiahli niekam, kde ťa nemal nikto počuť a vidieť. Ale stále nechápem ako si im dokázala ujsť. Boli dvaja a ty si bola sama. Mary, kedy mi to celé rozpovieš? Stále veľa vecí neviem."
"Monika ja nie som pripravená o tom hovoriť, ešte nie. Ale zachránil ma jeden muž. Neviem ako sa volá, ale viem ako vyzerá. Ak ho niekedy nájdem, poďakujem mu, čo som vtedy nestihla."
"Vidíš zlatko? Nie všetci ťa nechajú v štichu. On ti pomohol a ani ťa nepoznal. Možno je načase, aby si zase dala svojim rovesníkom šancu. Ak máš v škole niekoho, komu môžeš veriť, tak prečo to neskúsiš?"
"Mám strach, mama. Čo ak sa zase mýlim?"
"A ak nie? Necháš si ujsť svojich priateľov? To by bolo veľmi hlúpe." Monika bola vždy priama. Vďaka nej som si dokázala veľa vecí v hlave urovnať. Teraz mi dodala silu na to, aby som sa skúsila z niekým opäť priateliť.
Risknem to s F4, možno aj z Becci a možno že aj z niekým iným.
Monika má pravdu, nemôžem ich donekonečna odmietať. Ak mi ublížia, tak sa z toho dostanem ako zo všetkého.
Prežila som smrť svojej rodiny, prežijem aj ďalšiu zradu. A stále je tu šanca, že sa to nestane. Že z nich možno budú predsa len dobrí priatelia.
"Zlatko, nebuď smutná. Život je v mnohých prípadoch risk. Je len na tebe či sa do toho dáš, alebo nie. Nech sa ale rozhodneš akokoľvek, podporím ťa. Dobre?"
"Hej, ďakujem."
"Niet za čo. Teraz mi poď ošúpať zemiaky." Chvíľu sme sa bavili ešte tak o všeličom a po obede som sa rozhodla ísť s deckami do parku, čo bol neďaleko.
Decká sa hrali na preliezkach a ja som sedela na hojdačke a dívala sa na nich.
Pribehla ku mne malá Lucy. Mala som ju snáď najradšej.
"Mary?"
"Hmm?"
"Zaspievaš niečo?"
"Čo by si chcela."
"Stačí nejakú melódiu."
"Dobre." Usmiala som sa a začala spievať neznámu melódiu. Milovala som hudbu viac ako čokoľvek iné.
Získala som v hudbe najväčšie ocenenie. Dosiahla som titul - Princezná strún.
Bolo to v hudbe to najväčšie ocenenie. Myslím vo vážnej hudbe.
Hrala som na husliach, na gitare, na klavíri, na flaute, na violončele ale najviac som milovala husle. Myslím, že to bolo preto, lebo som na nich vedela najlepšie hrať a bolo to niečo čo som podedila po matke.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama