Ak ste tu boli, zanechajte na článku ktorý sa vám páčil komentár :) Reklami mažem!

6. Kapitola – Problémy? - časť 3/4

21. února 2012 v 17:07 | Simon |  Tieň nádeje
Problémy? - časť 3/4


"Tak to bol náš úžasný komik Stefan!!!" Zvolala som s úsmevom.
Zdrhla som z pódia než sa stihol dotyčný spamätať.
Pribehla som k Jaredovi.
"Stačilo ti to?"
"Ty si blázon Rosemary!"
"To ti neberiem, ale asi sa tu zase pár dní neukážem." Uškrnula som sa.
"TIMEOVÁ!!!" Zakričal na mňa Stefan.
Poslala som mu vzdušný bozk a vybehla z klubu. Vyprevádzal ma smiech zákazníkov. Dnešný deň je skutočne zvláštny. Ale nemá chybu. Smiala som sa ako zmyslov zbavená.
Vonku ma dobehli F4.
"To bolo parádne, Mary!" Pochválil ma Ryan.
Ťapli sme si a ja som sa konečne pri nich poriadne uvoľnila.
Vonku sme sa perfektne zabávali. Becci a Erik vošli do podchodu a ostatný ich nasledovali. Teda až na mňa.
Bol to totižto podchod smerujúci do metra. Nebolo by to také zvláštne, ak by toto neboli boháči čo sa vozia v limuzínach a ktorých si v metre neviem predstaviť, ale presne tento podchod a táto stanica boli v mojich snoch až príliš dlhú dobu nočnou morou.
Tray ku mne pristúpil a zamával mi pred tvárou. Prestávala som vnímať.
Neuvedomovala som si, že na mňa moji priatelia hľadeli s obavami a neuvedomovala som si ani to, že spomienku, ktorá sa mi tak jasne vybavila, hovorím svojím priateľom nahlas ako nejaký príbeh.

"Mami? Kam ideme?" Spýtala som sa jej asi stý raz. Povzdychla si, ale usmiala sa úsmevom, ktorý bol plný energie a lásky.
"Zlatko, už som ti predsa povedala, že je to prekvapenie. Dnes máš narodeniny. Musíme to osláviť. Máš osem rokov a to znamená, že je s teba zase väčšia slečna ako minulý rok."
"Ale mama. Ja som veľká už dlho." Mračila som sa na ňu.
"Iste, ale stále mi rastieš pred očami a za chvíľu mi odídeš z domu a..."
"Ale mami." Prevrátila som očami.
Zišli sme po schodoch do podchodu vedúceho do metra.
"Prečo ale musíme ísť niekam tak skoro? A prečo metrom? Ocko nenávidí, keď ideš niekam metrom."
"Ale toto je naša babská jazda. Zostane to len medzi nami. Dobre?" Žmurkla na mňa a smiala sa pri tom svojím zvonivým smiechom. Rozosmiala som sa tiež.
Za chvíľku sme stáli na stanici a čakali na metro. Nebola tam ani noha. Bolo skoro ráno a ešte k tomu nedeľa. Ostatní asi ešte tvrdo spali. Postavila som sa pred kameru, ktorá tam bola kvôli bezpečnosti a robila grimasy. Zabávala som sa tak vždy keď sme sem tajne prišli.
"Mary. Poď! Už nám to ide!" Tešila sa mama. Chytila som ju za ruku a čakala na vlak čo sa blížil. Pozerala som sa dnu cez mihotajúce sa okná a videla, že vo vnútri nikto nie je.
Keď metro celkom zastavilo, stál za dverami, ktoré sa začali otvárať nejaký mladý chalan. Bol jediný celom metre. Mal na sebe zelenú bundu a na hlave čiapku z ktorej mu trčali hnedé vlasy. Mal hnedo-zelené oči a výraz v tvári, ktorý sa mi vryl do pamäte ako máločo v živote. Uškrnul sa na mňa a nebol v tom krivom úsmeve ani náznak pravého smiechu.
Sotil do mňa a ja som sa zapotácala pár krokov dozadu. Potom som dopadla na zem, lebo som neudržala rovnováhu. Nevidela som odkiaľ ju vybral, ale zrazu som sa dívala na zbraň ktorou mi mieril na hlavu. Nechápala som, čo sa deje.
Mama mi zatienila výhľad svojim telom, keď sa predo mňa postavila.
"Zoberte si to, mám tam hotovosť aj kreditky! Nemusíte nikomu ublížiť!" vravela mu mama rýchlo a ja som sa zatiaľ postavila zo zeme. Zozadu som ju chytila za opasok na nohaviciach, čo som robievala, keď som sa bála. Ten chalan vytrhol mame kabelku z ruky a hodil ju ďaleko od nás. Začala som ticho plakať.
"Neboj sa zlatko. To nič." Povedala mi.
"Tým by som si nebol taký istý." Zasmial sa on. Nevidela som ho, pretože som stále stála za mamou a držala sa jej opasku. Vtom som ale začula takú ohlušujúcu ranu, až som nebola schopná pohybu. Za ňou nasledovala ďalšia a ďalšia.
Mama sa zapotácala dozadu a ja som ustupovala spolu s ňou. Po deviatich ranách nastalo až ohlušujúce ticho.
Mama mi padla do náručia a ja som si všimla, že krváca. Hlavne na ranách na bruchu. Nedokázala som od tej hrôzy odtrhnúť oči. Tak veľmi krvácala.
"Mary..." Povedala mi a ja som sa zrazu dokázala aspoň trochu pohnúť. Pozrela som sa jej do tváre.
"Veľmi ťa ľúbim, zlatko. Ži svoj život tak, aby si v ňom nechcela nič vrátiť späť. Aby si nič neľutovala." Chcela som kričať a plakať, ale nemohla som.
Čo ak by chcela niečo povedať a ja by som to preto nepočula?
Naklonila som sa k nej.
"Nenechávaj ma tu samú, mami!" Plač vo svojom hlase som však nedokázala potlačiť.
"Vždy ťa budem sledovať..." Hlava jej klesla na jednu stranu, ale stále bola pri vedomí.
"Nech sa deje čokoľvek..." Jej telo mi začalo ochabovať v náručí.
"Mama! Mama! Mama! MAMA!" Kričala som na ňu a triasla ňou, nech sa preberie. Hodila som sa jej okolo krku a rozplakala sa. Kričala som na ňu, nech sa na mňa usmeje, nech mi niečo povie! Ale ani sa nepohla.
Muž, ktorí mi zobral môj vesmír sa ku mne sklonil, zdrapil ma za vlasy a donútil ma aby som sa naňho pozrela. Povedal mi len dve slová. "Zaplatili mi."
Pustil ma a ja som sa zase vrhla matke okolo krku. Prestávala som vnímať. Stále som kričala a plakala.
Držala som ju krátko i keď mi to pripadalo ako večnosť, keď niekto zakričal. Pribehol k nám nejaký muž. Niečo mi hovoril, ale ja som ho nepočula.
Nepočula som ho rovnako ako som svojím priloženým uchom na maminej hrudi nepočula ten známy tlkot srdca.
Potom som omdlela.
*
Silno som privrela oči, zhlboka sa trhane nadýchla a vydýchla. Otvorila som oči a uvidela bledé, vydesené tváre chalanov a Becci a to ma pritiahlo späť do súčasnosti.
Tray ma objal, ale neplakala som. Pri tejto spomienke som vyplakala už všetky slzy sveta, než som pochopila, že plač mi mamu nevráti.
I tak som ale zase Traya využila na upokojenie a z celej svojej sily ho objala. Trayova náruč bola pre mňa znakom nádeje i keď som stále celkom nechápala prečo. Od kedy som ho spoznala ma všade sleduje ako môj tieň. Tray bol mojím tieňom nádeje. I keď som to nerada priznávala, začala som si pomaly uvedomovať svoje city k Trayovi. Nebol mi ľahostajný, ale predstava toho, že by ma nútil do niečoho, čo som nechcela, ma desilo.
Upokojila som sa a odtiahla sa z Trayovho náručia.
"Netuším síce kam ste chceli ísť, ale ja na metro nepôjdem, takže si to bezo mňa užite." Otočila som sa na cestu domov.
*
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama