Ak ste tu boli, zanechajte na článku ktorý sa vám páčil komentár :) Reklami mažem!

8. Kapitola – Dannyho detský domov - časť 1/2

21. února 2012 v 17:14 | Simon |  Tieň nádeje
8. Kapitola - Dannyho detský domov



Prišla som do decáku až v sobotu po obede, pretože som sa strašne dlho hrala s Romeom. Keď som vošla dnu, zase sa na mňa vrhli všetci špunti. Zasmiala som sa.
Niekto ma zavolal. Pozrela som sa kto to bol.
Scarlett. Bola to druhá vychovávateľka v decáku. Väčšinou tu ale po obede nebýva. Zakývala som jej a začala sa venovať deťom.
Hrali sme sa spolu asi dve hodiny a decká už začínali byť ako utrhnuté z reťaze.
"Na ňu!" Zakričala Lucy. Zasmiala som sa a o chvíľku som ležala na zemi. Šesť detí a Lucy ma držali na zemi a začali štekliť. Strašne som sa smiala.
"Každý kto ma pustí nemusí jesť na večeru šalát!" Zvolala som pomedzi smiech. Okamžite ma všetci, až na Lucy, pustili.
Pozrela som sa na ňu a prevalila ju pod seba. Začala som ju nemilosrdne štekliť a po miestnosti sa ozýval jej jakot.
"Mary!" Zvolala Scarlett. Prestala som a pozrela sa na ňu. Mračila sa na mňa a naznačila mi hlavou smerom ku vchodu.
Otočila som sa ku dverám a šokovane vyvalila oči.
"Vy! Čo tu do pekla robíte?" Spýtala som sa F4.
Postavila som sa a prešla k nim. Lucy na zemi zničene oddychovala.
"My? Skôr čo tu robíš ty?!" Oponoval mi Ryan. Zarazila som sa. Mala som im to povedať? Asi skôr nie.
"Vypomáham tu." Povedala som mu nakoniec.
"Tým, že týraš deti?"
"Čo?! Aké týranie!"
Ukázal na zničenú Lucy na zemi.
"Aha..." Nadvihla som jedno obočie a nechala to radšej tak.
"Nepredpokladám, že prišli za tebou." Povedala mi Scarlett ktorá k nám prišla.
"Prišli sme darovať nejaké peniaze tomuto domovu." Povedal Eric. Odišli bokom a začali sa rozprávať.
"Dali ste sa na charitu? Vážne?" Spýtala som sa ich. Logan sa len zasmial ale prikývol. Scarlett sa k nám vrátila aj s Erikom.
"Budete nám môcť prispieť až o chvíľu. Vedúca je momentálne zaneprázdnená."
"Čím?"
Scarlett sa na mňa smutne pozrela. "Má tam u seba nové dieťa, ktoré tu bude odteraz žiť s nami."
"To snáď nie! Čo je to za dieťa? Vieš o ňom niečo?"
"Je to malý chlapec. Môže mať tak maximálne 4 roky."
"Vieš ako prišiel o rodičov?"
"Otca nepozná a matka zomrela mimo domu, takže jej smrť nevidel."
"Aspoň že tak."
"Ale sú tam už dlho a ten chlapec bol strašne vyčerpaný. Stále plakal."
"Ale to ho mal sociálny pracovník upokojiť na ceste sem." Povedala som rozhnevane.
"Kto ho priviedol?" Scarlett mlčala. Odvrátila sa a to robila len vtedy, ak mi niečo nechcela, alebo nemohla povedať.
"Scarlett, o čo ide?" Spýtala som sa jej.
"Monika mi vravela, že ti nemám hovoriť o tom, kto priviedol toho chlapca. Vedela, že by si sa rozzúrila."
"Čože? Scarlett, veď vieš že sa pri deťoch ovládam."
"Ale nie keď je tu ona." Povedala potichu.
Zarazila som sa.
V tom mi došlo o kom hovorí. Keď som sa prebrala z bezvedomia po autonehode, bola tam žena. Sociálna pracovníčka. Keď mi oznámila, že je tam, aby ma presunula do detského domova a ja som si tak plne uvedomila čo sa stalo, začala som strašne plakať. Tá žena bola nepríjemná. Kričala na mňa, že ak neprestanem revať, tak mi k tomu dá dôvod.
Na ceste do domova, keď som sa vyliečila, mi vrazila facku. Nenávidela som ju. Bola hrubá a zlá.
O viac ako rok neskôr sa ukázala s novým dieťaťom. Správala sa k nemu strašne. Udrela ho predo mnou a ja som ju napadla. Doslova som jej zlomila dve rebrá. Bola som nepríčetná, keď som videla, že niekto dokáže udrieť dieťa, ktoré práve stratilo milovanú rodinu. Priečilo sa vo mne všetko len pri tom pomyslení.
Tá žena bola zbavená svojej funkcie, keď sa na súde dozvedeli, čo bolo príčinou môjho náhleho výbuchu. Tá žena zo mňa chcela spraviť blázna, no nakoniec ním bola ona sama.
Myslela som, že túto prácu už nerobí. Ale asi som sa mýlila.
Pozrela som sa Scarlett do očí, no v tom sa otvorili dvere do Monikinej kancelárie a vyšla odtiaľ práve tá žena. Sotila do malého chlapca pred sebou a ten sa na ňu vydesene díval.
Rozzúrene som sa k nej vydala. Scarlett sa mi postavila do cesty, ale odstrčila som ju. Tá žena si ma všimla, až keď som stála vedľa nej. Nestihla nič povedať, keď som jej vrazila facku a podkopla nohy. Zviezla sa k zemi a myslím, že to bola Lucy, ktorá sa potichu zaradovala. Nemala tú ženu v láske rovnako ako ja.
"Mary!" Zvreskla Monika. Začala jej pomáhať na nohy, ale ja som si tú ženu už viac nevšímala.
Kľakla som si na zem k malému chlapcovi a nežne mu zotrela slzy s tváre. Usmiala som sa a on sa na mňa stále díval tými veľkými očami. Privinula som si ho k sebe a pevne ho objala. Spustil srdcervúci plač. Bola som v tej polohe snáď 10 minút, až kým sa neupokojil. Hladila som ho po chrbte a nechala ho to všetko zo seba dostať von.
Zazerala som pri tom ale na tú ženu, ktorá ma vedela snáď ako jediná na svete tak strašne vytočiť. V decáku bolo priam neskutočne ticho, do ktorého som sa ozvala.
"Vy snáď ani nie ste človek! Ako môžete biť a terorizovať deti, ktoré práve prišli o rodinu?"
"Veď ani nevideli svoje rodiny umierať." Povedala ľahostajne.
"Perfektné. Tak viete čo? Zostaňte tu na kávu a ja vám zatiaľ vyvraždím celú rodinu, aby vám nezostal vôbec nikto. Potom k vám prídem, zasmejem sa a ak sa opovážite plakať tak vás dobijem. Som fakt zvedavá ako sa budete cítiť!" Zakričala som na ňu.
"Mary..." Povedala potichu Monika.
Postavila som sa.
"Vy nemáte ani poňatia čo prežívame. Netušíte, čo to je prísť o niekoho, koho milujeme. Väčšine s týchto detí ani len nevysvetlili čo sa deje, priviedli ich sem, kde zrazu museli žiť! Za koho sukňu ste sa ako malá schovávala, keď ste sa bála alebo hanbila? Predstavte si, že je tá sukňa zrazu preč. Že sa nemáte za koho schovať. Cítite sa sama a opustená, nemilovaná. Robím čo môžem, aby toto miesto mohli deti považovať za domov. Žijem tu tri roky a odmietla som 12 rodín, ktoré si ma chceli osvojiť ako vlastné dieťa a presvedčila ich nech si vezmú niekoho iného. Ja viem, čo je to mať rodinu, ale niektoré s týchto detí to ani len netušia. A vy! Namiesto toho, aby ste im ešte viac ubližovali, by ste im mali pomôcť! Upokojiť ich a povedať im, že bude všetko v poriadku! Pretože to bude v poriadku! Urobím všetko preto, aby bolo! Nechcite však po mne, aby som sa len nečinne pozerala, keď im zámerne ubližujete. To nevydržím. Nedokážem to. Budem tieto deti chrániť!"
Moje slová sa jej dotkli. Cítila som to a videla som to na nej. Prehovorila som jej do duše. Tak trochu mi zase rupli nervy.
Pohladila som toho chlapca po vlasoch a zavolala k sebe Lucy.
"Choď mu to tu prosím ukázať. Aj miesto kde bude spať."
"Jasné veliteľka." Povedala a zobrala toho chlapca bokom.
Pristúpila som k tej žene.
"Nenávidím vás za to čo robíte a prisahám vám, že ak niekedy ešte raz ublížite nejakému dieťaťu tak spoznáte čo je to mať ma za nepriateľa." Povedala som to tak ľadovo až ma to samú prekvapilo.
Tá žena, ani som sa neobťažovala zisťovať ako sa volá, odtiaľto zdúchla tak rýchlo ako len mohla.
"Prepáč Monika, ale poznáš ma. Nemohla som ju nechať..."
"Ja viem... Len aby z toho zase neboli problémy niekde na súde."
"Dúfam že nie a keby aj áno, tak zažije niečo, čo ešte nevidela." Povedala som. Pozrela som sa na toho malého chlapca. Už bol pokojný a dokonca sa na Lucy usmial. Je maličký, tieto spomienky postupne vyblednú.
Monika ma chytila pevne za plece. Vedela som, že to čo som povedala sa dotklo aj jej. Vedela sa do nás aspoň trochu vcítiť, pretože jej kedysi zahynul starý otec, ktorého veľmi milovala. To ju priviedlo k deťom v detskom domove. Pretože sa vtedy cítila ako my.
. Sama a v strachu, že ju už nikto nebude chcieť a ľúbiť. I keď mala rodičov, pre ňu nič neznamenali. Boli jej cudzí. Jej rodinou bol jej starý otec.
Chápala preto moju reakciu. Videla som jej v očiach, že by často krát spravila presne to, čo ja teraz.
Pozabudla som ale na malú drobnosť. Že v kúte miestnosti stále stoja F4. Teraz už vedia, že tu len nevypomáham, ale že tu aj žijem. Povzdychla som si.
Vytrhla som sa spod Monikinej ruky a vydala sa von.
Musela som ísť odtiaľto preč.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama