Ak ste tu boli, zanechajte na článku ktorý sa vám páčil komentár :) Reklami mažem!

9.Kapitola – Nájomník - časť 5/5

21. února 2012 v 17:27 | Simon |  Tieň nádeje
Nájomník - časť 5/5


Nechala som ho, aby ma objal.
Dlho sme tam ticho sedeli až ma požiadal, nech niečo poviem.
"Aký je tvoj otec?"
"Čože?"
"Pýtam sa aký je? Charakterovo. Jediné čo o ňom viem je to, že riadi mafiu." Povedala som zamračene.
Nepáčilo sa mi to, čím jeho otec bol. Ale možno nemal na výber a vedela som, že do týchto kšeftov Traya nenamáča ,čo mu u mňa pridalo body k dobru. Každý máme nejakú prácu.
"On bol vždy starostlivý a nedovolil mi, aby som mu niekedy s niečím v práci pomohol. Je to dobrý otec a ja ho mám rád. Je prísny, ale je spravodlivý. Vo svojej práci je však nemilosrdný a preto do nej nechce pliesť city. Čiže mňa. Taktiež viem, že okrem matky s nikým nebol. Alebo ak aj áno, tak to predo mnou veľmi dobre skrýva."
"Máš ho rád."
"Áno." Odpovedal mi aj keď to nebola otázka.
"Myslím, že tvoj otec asi vedel čo robí, keď ti o tvojej matke nič nepovedal."
"Prečo myslíš?" Spýtal sa a bol v tom podtón zloby.
"Možno bola tvoja matka zlá žena, to ja neviem. Možno ťa nechcela. Možno si založila inú rodinu a tvojho otca odmietla. Možno nechcela dieťa. Možno chcela cestovať a pracovať a to by s tebou nemohla. Možno nezniesla prácu tvojho otca. Možno... ja neviem Tray. Všetko sú to len domnienky. Mal by si zájsť za svojím otcom a nechať ho, nech ti to všetko vysvetlí. Možno, aby ti dal kontakt na matku a všetko si overil. Tray, ja nemôžem súdiť ani tvoju matku ani tvojho otca. Môžem súdiť len teba. Myslím, že nebolo najmúdrejšie odísť z domu i keď som rada, že si u mňa. Mal by si ísť domov a všetko urovnať skôr než sa medzi tebou a otcom vytvorí priepasť, ktorú už potom nedokážeš prekonať. On ťa chránil celý život. Možno bol aj toto jeho spôsob ochrany i keď sa ti to nepáčilo. Viem, asi by bolo lepšie ak by si vedel pravdu hneď, ale pre tvojho otca to nemuselo byť jednoduché, povedať ti pravdu." Privinul si ma k sebe bližšie.
"Vyženieš ma teraz za otcom?"
"Nie. Rovnako, ako si sa rozhodol odísť z domu, tak sa musíš rovnako rozhodnúť doňho vrátiť. Len ty sám o tom rozhoduješ. Mojou úlohou len bolo ti trochu otvoriť oči, aby si sa na to pozrel aj z inej strany. Každá minca má dve strany Tray."
"Ja viem, ale radšej sa dívam len na jednu stranu."
Zasmiala som sa. "To skoro všetci. Preto väčšinou nevidia pravdu, ktorá je na druhej strane. Viacerí ľudia najskôr súdia, než sa dozvedia všetko."
"Tak ako ja teraz."
"Nuž áno. Ale to nevadí. Nie si sám."
"Vravíš, že mám zájsť za otcom?"
"Vravím ti, aby si urovnal vzťahy so svojím otcom. Čo spravíš s informáciou o tvojej matke ,je na tebe."
"Chcem vedieť, čo je to za človeka a prečo ma opustila."
"A čo otec?"
"Zostal so mnou a staral sa o mňa celú dobu. Hnevať sa naňho asi skutočne nemá význam." Usmiala som sa nad tým, ako rýchlo to pochopil.
Vyrušilo nás brechanie a nejaké plieskanie. Pribehol k nám Romeo a v papuli mal čajku, ktorá trepotala krídlami. Postavila som sa.
"Pusti ju!" Povedala som pevným hlasom. Romeo cúvol. Pustil čajku a stiahol chvost medzi nohy. Vzdychla som si.
"Môžeš ich naháňať, ale neubližuj im." Napomenula som ho už miernejšie. Zastrihol ušami, lebo si povšimol tú zmenu v hlase.
Po chvíli aj zabudol na to, že som ho tak okríkla. Vracali sme sa domov.
"Počuj Tray. Pôjdeš so mnou do obchodu? Potrebujem kúpiť nejaké jedlo."
"Dobre." Vyzeral prekvapene.
Romea som nechala doma. Vzala som si tašky na nákup a peniaze. Neďaleko bol supermarket. Vošli sme dnu a Tray zostal stáť na mieste s potvorenými ústami.
"Len mi nepovedz, že si ešte nebol v obchode." Povedala som mu.
"Nebol. To je tu tak veľa vecí? Ako vieš, čo máš kúpiť? A prečo je tu toho toľko?" Bol ako malé dieťa ktoré našlo niečo nové, čo ešte nepreskúmalo.
"Ničoho sa nechytaj a nič neotváraj. Jasné?" Prikývol a išiel za mnou.
Zobrala som si vozík a hádzala doňho všetko, čo by som mohla potrebovať. Tray sa ma stále na niečo vypytoval. Všimla som si, že zamestnankyne si Traya so záujmom prezerali.
Jedna mi dokonca zdvihla oba palce.
Keď sa na ne však Tray pozrel, tak zdupkali preč. Zadívala som sa na Traya ako niekto cudzí. Mal desivé oči, ktoré mu pridávali na výzore zlého chlapca. Chápala som reakcie ostatných, preto som sa tak zabávala pri myšlienke, že nikto z nich netuší, aký je citlivý a pozorný.
"Prečo sa usmievaš?"
"Pretože ťa mám rada a som rada, že ťa mám." Zarazene sa na mňa pozeral, pritiahol si ma k sebe a pobozkal ma. Zasmiali sme sa, keď nám jedna zamestnankyňa začala tlieskať. Poznali sme sa len z videnia a ešte ma tu s chalanom nevideli. Myslím, že už ani neuvidia. Pochybujem, že budem mať tak skoro nejakú príležitosť ísť s ním do obchodu.
Zaplatili sme a ja som dala Trayovi do rúk nákupné tašky. Niesol ich s úsmevom a ja som si pomyslela koľko chalanov sa pri tejto činnosti asi usmieva tak ako on. Predpokladala som, že asi nikto.
Keď sme na ceste domov prešli okolo novinového stánku, všimla som si v novinách fotografiu, ako som zdrhla tomu policajtovi. Ten bol totižto na fotke celí vytočený
Mimovoľne som zrýchlila nech si ju Tray nevšimne, aj keď som na fotografii vlastne nebola vidieť. Bol to reflex, ako keď spravíte niečo zlé a myknete sa keď okolo vás niekto prejde.
Doma sme sa rozprávali. Varili a niečo piekli. Tray bol celý od múky a cukru. Vyzeralo to roztomilo. Keď sme večer zaspávali, tak sme sa zase rozprávali.
"Zajtra sa vrátim domov. Chcem to s otcom urovnať. Dozvedieť sa prečo mi to vlastne zamlčal."
"Bude to tak najlepšie, uvidíš."
"Myslím tiež, že by som tu ďalšiu noc nezniesol."
"Čože?"
"Tá posteľ, či gauč, alebo ako to nazvať, je strašná. Do chrbta ma tlačia struny a prisahám, že ak by si tu neležala so mnou, tak by som šiel spať na zem." Rozosmiala som sa.
On totižto netušil, že struny sú povolené len na jeho polovici. Bola som len zvedavá, ako dlho potrvá než sa začne sťažovať. Nečakala som, že jednu noc vydrží bez reptania.
"Ty sa tomu smeješ? Prvé čo urobím po tom ako sa udobrím s otcom bude to, že ti kúpim nový rozťahovací gauč."
"Ak to spravíš, tak na tieto dvere už ani nemusíš klopať."
"Čože?"
"Nechcem od teba nejaké drahé dary. Ako by som ti to vrátila? Ja ti nemám čo kúpiť, takže prestaň."
"Ja mám prestať? V tomto ste vy ženy strašné. Chcem ti len darovať gauč."
"Len gauč? Pre teba je to len gauč, ale pre mňa je to môj gauč. On má svoju históriu." Povedala som mu vážne i keď som si z neho uťahovala.
"Tak históriu? Veru že má históriu, veď je to starožitnosť. Predaj to do múzea ako artefakt."
"Artefakt?" Začala som sa smiať. Doťahovali sme sa do noci na všetkom možnom, až sme napokon obaja zaspali.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama